The Fat Duck

Ako som už sľúbila v predchádzajúcom článku, som tu s druhým dielom. V ňom sa vám pokúsim, snáď farbisto a zábavne, popísať priebeh mojej stáže vThe Fat Duck.

Do Bray som sa presunula už v sobotu 25.2., aby som sa stihla aklimatizovať. V pokoji ubytovať a mala ešte čas si pred pracovným záprahom, ktorý ma už čoskoro čakal, trochu oddýchnuť.

Ubytovanie som si zariadila v jednom dome na konci dediny. Mala som tu malú útulnú miestnosť a kompletné pohodlie. Vzhľadom na to, že som vo svojej izbičke trávila len veľmi krátke noci a občas dni voľna, nemala som na ubytovanie žiadne veľké požiadavky. Aj napriek tomu bolo miesto môjho pobytu veľmi príjemné a pani domáca veľmi milá.

The Fat DuckJe nedeľa 26.2. ráno a vonku typické anglické počasie. Ešte pred odjazdom z Prahy som sa dohodla na tento deň s kamarátom, ktorý žije v neďalekom Windsore. Prevedie ma blízkym okolím, aby som si natrénovala cestu do práce a načerpala energiu z tamojšieho prostredia. Po dobrej káve a krátkom výlete po Bray som zamierila späť na miesto, ktoré sa stalo na jeden mesiac mojím domovom. Ráno ma čakalo prvé vstupné interview v The Fat Duck, tak som chcela byť odpočinutá.

V pondelok 27.2., po nie príliš pokojnej noci, vstávam a pripravujem sa na prvý deň, kedy moja stáž oficiálne začala.

Cestou do práce mi za počúvania The Clash víri v hlave veľa vecí. Ponorená do svojich myšlienok a držiac sa inštrukcií v emaile zvoním na zvonček pri vstupných dverách do budovy, kde sa nachádza administratívna časť a jedáleň.

Zo zvončeka sa ozýva tenký hlások. Čo ale hovorí sa môžem len domnievať, lebo vo chvíli, kedy mi odovzdával s najväčšou pravdepodobnosťou informácie o tom, ako mám postupovať po vstupe do budovy, preletelo zákrutou s príšerným rachotom nákladné auto. Počula som už len položenie slúchadla a zvonenie naznačujúce povolenie vstupných dverí :D. No nič… Vchádzam a rozhliadam sa. Nikde nie je ani noha a ja idem do prvých dverí, ktoré vyzerajú, že by sa za nimi mohli schovávať minimálne schody niekam ďalej či ceduľa s informáciami. Prvý pokus sa nevydaril. Vošla som do šatne, v ktorej sa našťastie nikto nenachádzal. Ako som ale neskôr zistila, šatne boli spoločné, takže by sa asi žiadne veľké faux pas nekonalo .

V jedálni sa pýtam mladého kuchára, kde môžem nájsť slečnu asistentku. On ma veľmi ochotne nasmeruje na schodisko vedúce do kancelárií.

Po zdolaní schodov sa na mňa však už z kancelárie usmieva sám Johny Lake a odkazuje ma na svoju asistentku, ktorá ma privítala. Následne ma previedla po všetkých kútikoch, kde sa dejú oné kulinárske zázraky a predstavila ma personálu. Po vstupnom interview mi odovzdala kľúčiky od mojej skrinky a na dnes sme sa rozlúčili s tým, že zajtra o 7.30 ráno sa opäť uvidíme. Budem môcť teda konečne vkĺznuť do rondonu a pripojiť sa do práce k ostatným.

Že som od nervozity skoro nespala je asi prirodzené a ďalšia noc nebola oveľa lepšia. Nervozita je ale zdravá a ja už som sa veľmi tešila na nových ľudí, skúsenosti a zážitky.

Tento diel je na konci, ale príbeh ešte zďaleka nie. V ďalších dieloch sa môžete tešiť na The Fat Duckďalšie rozprávanie. Ktoré vás, ako dúfam, nebude nudiť a vtiahne vás aspoň trochu do deja .

Vaša sladká „Picky“

Tretí diel tu…

Comments

comments